ABSU sú ďalšou zo starých kapiel, ktorá povstala z hlbín času, aby po ôsmich rokoch prišla s novým materiálom. Američania sa v minulosti stihli vyprofilovať do veľmi osobitej a exotickej formy spájajúcej agresívny thrash s poctivým okultným blackom a ideológiou zabudnutých keltských mystérií. Podstatné zmeny v zostave, vážne zranenie ruky lídra Proscriptora a ďalšie faktory im nepriali, no napriek tomu sa vracajú na scénu v novej zostave a s albumom, ktorý môžem hneď úvodom označiť ako jeden z najlepších v ich kariére.

Môže to znieť ako z reklamného materiálu, ale už „Tara” bol dosť silný materiál na to, aby obstál v skúške času a stále reprezentuje fantastickú synergiu poriadneho thrashu s blackovými elementmi a svojskou atmosférou. Novinka však v mojom pohľade tento album v mnohých aspektoch prekonáva. Váha oboch hudobných svetov sa tentokrát dostáva na rovnakú úroveň a tresk pri ich zrážke sa nedá opísať iným pojmom ako strhujúci.

Kreatívna energia sálajúca z vĺn riffov padajúcich v rytmicky komplikovaných kompozíciách v premyslenom ideovo hudobnom koncepte je prinajmenšom pôsobivá. Prvým faktorom, ktorý úvodom upúta, je rýchlosť a tým pádom aj neúmerné hudobné množstvo, dávkované v každej sekunde. Riffy si tradične berú základ v spomínanom rýchlom a agresívnom thrashi, umocňovanom blackovými sypačkami s množstvom nezriedka progresívnych zlomov alebo ľahko atmosférizujúcich zvoľnení. To, čo predvádza Proscriptor na bicích, sa nedá popísať inak, než ako extratriedny výkon, okolo ktorého je všetko centristicky vybudované. Aj z tohto faktu je zrejmé, že je atypickým lídrom kapely na bubeníckom poste. Spojenie agresivity, rýchlosti a techniky ho jednoznačne radí k veľkým „menám“ žánru (akým je napríklad Hellhammer). Spolupráca medzi strunovými nástrojmi a rytmickou zložkou, spolu s korešpondujúcimi, štekanými vokálmi je veľmi silná, a to je možno práve ten fakt, ktorý robí celý album (minimálne v mojom pohľade) skvelým. Zo skladieb je cítiť exaktný zámer a hudobné schopnosti sú ornamentálne vtepané do inteligentných melodických a rytmických výstavieb. Aj keď to na prvý pohľad nemusí byť zrejmé, ABSU pod povrchom jednoduchších melodických nápadov v množstve detailov dosť experimentujú. Každý inštrumentálne vypracovaný kúsok, nech je akokoľvek komplikovaný (prípadne jednoduchý), patrí na svoje miesto, či už sa jedná o silovú hru, thrashové „hobľovačky“, vrstvené sóla alebo atmosférické vyhrávky. Nejedná sa celkom o materiál na prvý posluch, aj keď tu existuje jednoznačný potenciál strhnúť poslucháča svojou energiou hneď po prvých taktoch.

Každý „track“ je možné považovať za hudobný aj ideový mikrosvet sám o sebe. Určite prekvapí nabúšený úvod „Night Life Canonization“, svetelne rýchly vypaľovák „13 Globes“, temný vrchol „Those Of The Void Will Re-Enter“ s ambientným intermezzom a vygradovaným záverom, maximálne skomplikovaný „Magick Sqare Cipher“ a samozrejme jeden z mojich favoritov „Sceptre Command“. Mám pocit, že by som mal vymenovať na tomto mieste všetky záseky, ale je zrejmé, na čo chcem poukázať. Zvukovo „Absu“ posúva „Taru“ 6 stôp pod zem, celkový zvuk i vyváženie všetkých nástrojov je skvelé a produkčne dotiahnuté. Nezabudlo sa ani na veľmi nenásilné a umné zakomponovanie kláves dotvárajúcich už beztak veľmi špecifickú atmosféru.

Myslím, že už veľmi nemusím pokračovať v superlatívoch. ABSU sa v novej zostave doplnenej o množstvo hostí (z najznámejších spomeniem aspoň Blasphemera alebo ex-člena Equitanta), prekonávajú a osobne nepočujem na novinke slabého miesta. Album je veľmi vyspelý v každom smere, má vlastnú tvár a všetko čo robí kapelu svojskou a originálnou je tu umocnené veľmi vysokým exponentom.